reklama

Keď nás vlny odplavia

Ten pocit, keď takmer po roku stojím na pláži s rukami vbok, nohami zaborenými v horúcom piesku, v hlave uzatvárajúc posledné povinnosti, tešiac sa na chvíle sladkého ničnerobenia, nepremýšľania.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

So silným nádychom prichádza prvý krok smerom do tyrkysovo modrej vody. Nohy sa pomaly zabárajú do piesku a svieža voda pohlcuje každým krokom moje slnkom rozpálené telo viac a viac. Okolo mňa len šíre more, v pozadí vyčnievajúci vzdialený ostrov. Len sem tam sa v diaľke mihnú malé loďky. Pomaly sa oddávam kryštálovo čírej vode, vlnám, ktoré tak príjemne chladia. So vzďaľujúcim sa pobrežím zanechávam za sebou aj krik nadšených detí, hluk ľudí tešiacich sa z vody. Neotáčam sa, len plávam a užívam si samotu, pozorujúc vlny pripomínajúce želatínu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po chvíľke sa ma však zmocní úplne iný pocit. To krásne, vzácne ticho je zrazu príliš podozrivé. Vlny silnejú a ja strácam nad nimi kontrolu. Tak... asi je čas sa obzrieť a ozrejmiť si situáciu! Pohľad späť v prvom okamihu trochu šokuje. Breh, na ktorom som len pred chvíľočkou stála, je tak na prvý pohľad hrozivo ďaleko. Tie vlny, ktorých som sa nevedela nasýtiť, mi špliechajú do tváre a zrazu sa stávajú mojou hrozbou. Plávam, ale len sotva sa hýbem smerom k brehu. Je mi jasné, že budem musieť vynaložiť veľa námahy, aby som sa rozbúreným morom prebrodila do bezpečia. V hlave si opakujem: “Žiaden stres, to zvládneš! Na tom brehu šantí tvoj syn!“ Plávam s obavami, najrýchlejšie ako sa dá. Myslím na čokoľvek - hlavne príjemné a povzbudzujúce.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Radosť, ktorá sa ma zmocnila vo chvíli, keď som začula krik z pobrežia a zazrela som v diali malé hlavy, bola oslobodzujúca. Plávala som rýchlejšie a istejšie, tak veľmi som už chcela byť späť na pláži. Môj boj s rozbúreným morom sa blížil ku koncu. Kontakt mojich vysilených nôh s morskými trávami bol viac než dobrým znamením. Vedela som, že sa blížim do bezpečia. Ten pocit, keď som sa postavila a pod nohami som cítila pevnú zem...

Tak to už niekedy chodí. A nie len v mori. Občas sa necháme pohltiť „vlnami“, ktoré nás ohúria svojou jedinečnou krásou, výnimočnosťou. Vyvolajú v nás toľko nádherných emócií, chceme ich do hĺbky prežívať a skúmať, no zabúdame myslieť na riziká, ktoré so sebou táto nádhera môže priniesť. A tak sa občas stáva, že sa zrazu otočíme a zistíme, že bezpečie je príliš ďaleko. A nás čaká veľký boj, aby sme sa s istotou znovu postavili na pevný breh. Ale... ak sa tak aj náhodou stane, netreba zabúdať, že žiaden boj nie je dopredu prehratý. Treba si len nájsť svoj bezpečný breh...

Lívia Danihelová

Lívia Danihelová

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nie celkom myslím na minulosť.Zaujíma ma budúcnosť.Pretože v nej budem žiť zbytok života. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu