So silným nádychom prichádza prvý krok smerom do tyrkysovo modrej vody. Nohy sa pomaly zabárajú do piesku a svieža voda pohlcuje každým krokom moje slnkom rozpálené telo viac a viac. Okolo mňa len šíre more, v pozadí vyčnievajúci vzdialený ostrov. Len sem tam sa v diaľke mihnú malé loďky. Pomaly sa oddávam kryštálovo čírej vode, vlnám, ktoré tak príjemne chladia. So vzďaľujúcim sa pobrežím zanechávam za sebou aj krik nadšených detí, hluk ľudí tešiacich sa z vody. Neotáčam sa, len plávam a užívam si samotu, pozorujúc vlny pripomínajúce želatínu.
Po chvíľke sa ma však zmocní úplne iný pocit. To krásne, vzácne ticho je zrazu príliš podozrivé. Vlny silnejú a ja strácam nad nimi kontrolu. Tak... asi je čas sa obzrieť a ozrejmiť si situáciu! Pohľad späť v prvom okamihu trochu šokuje. Breh, na ktorom som len pred chvíľočkou stála, je tak na prvý pohľad hrozivo ďaleko. Tie vlny, ktorých som sa nevedela nasýtiť, mi špliechajú do tváre a zrazu sa stávajú mojou hrozbou. Plávam, ale len sotva sa hýbem smerom k brehu. Je mi jasné, že budem musieť vynaložiť veľa námahy, aby som sa rozbúreným morom prebrodila do bezpečia. V hlave si opakujem: “Žiaden stres, to zvládneš! Na tom brehu šantí tvoj syn!“ Plávam s obavami, najrýchlejšie ako sa dá. Myslím na čokoľvek - hlavne príjemné a povzbudzujúce.
Radosť, ktorá sa ma zmocnila vo chvíli, keď som začula krik z pobrežia a zazrela som v diali malé hlavy, bola oslobodzujúca. Plávala som rýchlejšie a istejšie, tak veľmi som už chcela byť späť na pláži. Môj boj s rozbúreným morom sa blížil ku koncu. Kontakt mojich vysilených nôh s morskými trávami bol viac než dobrým znamením. Vedela som, že sa blížim do bezpečia. Ten pocit, keď som sa postavila a pod nohami som cítila pevnú zem...
Tak to už niekedy chodí. A nie len v mori. Občas sa necháme pohltiť „vlnami“, ktoré nás ohúria svojou jedinečnou krásou, výnimočnosťou. Vyvolajú v nás toľko nádherných emócií, chceme ich do hĺbky prežívať a skúmať, no zabúdame myslieť na riziká, ktoré so sebou táto nádhera môže priniesť. A tak sa občas stáva, že sa zrazu otočíme a zistíme, že bezpečie je príliš ďaleko. A nás čaká veľký boj, aby sme sa s istotou znovu postavili na pevný breh. Ale... ak sa tak aj náhodou stane, netreba zabúdať, že žiaden boj nie je dopredu prehratý. Treba si len nájsť svoj bezpečný breh...